Zjistila jsem, že se oplatí dělat revizi knihovniček a oprášit tituly, které jsme ještě jakživ nečetli, ale v konečném důsledku nám poskytnou velmi cenné informace. Možná pro řadu lidí, zvyklí na moderní dobu bez přemýšlení o skutečné hodnotě života staromódní, ale pravdivost hodnoty stejně nelze přebít. Pro mě je nejvíce fascinující, když vytáhnu knížku např. ze 70.let (jako např. teď) a už tehdy se píše o problémech, které přesně odpovídají dnešku! Myslím, že ideál ve společnosti (ani v té minulé, jak se nám snažili namluvit) nikdy nebyl, jen se to ne moc dobré rafinovaně skrývalo, aby lidé nabyli dojmu, že ten ideál skutečně je. Nebylo všechno zlato, co se třpytí..ani tehdy, ani teď.

Alfonz Böhm píše knížky nevšedními listy, velmi citlivě se dotýká témat lásky mezi mužem a ženou, mládeže, o vzniku nového života, i onemocnění. O tom, že láska bez bolesti a bolest bez lásky možná není. Jsou to celkem dlouhé epištoly. Mám v plánu uvést 2 z této knížky. Jinak pro zájemce - zkuste nazřít do antikvariátu. Pozn.: slovenské knihy nepřekládám, chci nechat tento melodický jazyk vyznít. Ten překlad by už stejně nebyl ono, byť podstata se nemění.


Z epištoly první

Téma: Ako sa udržuje ľudský rod

(...)

Tak. Už som to napísal. Už si si to prečítala. Nechcel som sa ti ospravedlňovať. Nebolo to tak, ako si to mnohí okolo nás predstavovali. Bolo to niečo iné, čo nás potom oddelilo. Nerozišli sme sa preto, že sme sa k sebe nehodili. Úmyselne som napísal "oddelilo", lebo slovo rozdeliť má pre mňa význam skončeného. A črta, ktoru som Ti práve prepísal zo svojho vyblednutého zápisníčka, je dokazom toho, že každá láska, aj tá, čo po čase odumrie, je rovnako krásna. Teraz však viem, že som mal menej snívať (a písať o vysnívanom) a viac konať. Jednoducho som vtedy nepochopil, že ten nezničiteľný kolobeh - vážky, na ktorých by ani jedna miska nemala klesnúť priveľmi nízko - musí sa jednostaj obnovovať. Láska skutočne nikomu nič nedaruje a nič neodpušťa. Zmocňuje se nás a my vo svojom šťastí zabúdame, že ju musíme udržovať, živiť. Je to vyčerpávajúce, ale kto to nedokáže, stráca ju. Takto by to možno vyjadril básnik a bola by to pravda.

Požiadala si ma, aby som sa s Tebou podelil o niektoré svoje názory na lásku, sex, dospievanie, predmanželský styk a na podobné veci. Pokúsim sa bez okolkov napísať Ti o tom, s čím som sa sám stretol a z čoho som si vytvoril vlastný názor. Nechcem stúpať do svedomí básnikov, vieš dobre, že som si ich vždy vážil, ale ak už mám hovoriť o týchto veciach, musím sa na ne dívať triezvym zrakom. Nútia ma k tomu skúsenosti, ktoré mám. Musím teda povedať, že síce všetko, čo básnici napísali o láske, je veľmi krásné a veľmi potrebné, ale že je to len jedna strana mince. Musím zdorazniť, že v každej modernej spoločnosti sa vecný rozbor lásky, jej predohry a jej dosledkov, stal práve taký nevyhnutný a potrebný ako ľúbostná poézia. Ba niekedy sa mi zdá, že nedostatok jedného podmieňuje úpadok druhého. Rozum a cit, realita a poézia, láska a bolesť, to všetko spolu veľmi úzko súvisí.

Zabudol som Ti povedať, že som sa odvtedy, čo sme sa rozišli, vyvíjal iným smerom, o akom sme spolu spriadali sny. Stal som sa ženským lekárom, teda tým, čím si ma najmenej chcela mať. Ale práve vďaka tomu sa mi podarilo zozbierať niekoľko zaujímavých čísel. Z počtu počatí je skoro polovica nechcených alebo nevhodne prichádzajúcich. Týmto číslom začínam umýselne, lebo by som chcel, aby sme chvíľu ostali pri tých realitách, ktoré so sebou prináša láska dvou ľudí. Obyčajne až potom začína uvažovanie o tom, čo ďalej. To nie je nemorálne, ba - dá se povedať - ani neprirodzené. Prirodzeným, charakteristickým znakom čistého citového vzplanutia je prechodná strata súdnosti a zmyslu pre skutočnosť. Láska nemá rada všednosť a tvrdosť reálneho života. Ak pripustíme, že prirodzeným vývojom speje každé citové vzplanutie k svojmu finále, k telesnému splynutiu, musíme počítať s jeho následkami. Na to sa treba pripraviť vopred. Vidí sa mi, že tu niekde, vo falošnom stude, v pseudomorálke, tu niekde sú príčiny úchyliek, ktoré vedú veľmi často k vzniku nenormálnych následkov týchto vzťahov.

Čísla, ktoré udávajú pomer počatí a porodov, si možeš zavše prečítať v novinách. V nijakých novinách sa však nedočítaš o ďalšom probléme lásky, nikde nenájdeš čísla vyjadrujúce márnosť túžby. Aj to je totiž jeden z paradoxov súčasnosti a našej ľudskej existencie. V každej odbornej ambulancii pre ženy sa denne obnažuje pred lekárom strach z počatia a tiché zúfalstvo z neplodnosti.

Raz za mnou prišla žena, ktorá horela túžbou po materstve. "Prečo nemožem mať deti? Prečo ich majú iní, aj takí, čo ich nevedia vychovávať. Necítim sa vinná. Nikdy predtím som s nijakým mužom nič nemala. Vždy som chcela mať deti." Možno raz budeme vedieť tieto slová pochopiť v celej ich tragickej hĺbke aj my, nielen tí, ktorí ich vyslovujú. Lenže kto by tej žene vedel odpovedať teraz? Bojím sa, že niekedy strácame súdnosť a cit pre spravedlnosť. Najmä v posudzovaní paradoxov musíme byť spravodliví.

Tých paradoxov je mnoho. Spomínam si na dva. Jeden súvisí s plodnosťou, druhý s obmedzovaním populácie. Sú to vlastne dve strany tej istej mince, ktorú ľudstvo obracia v dlani už dlho. Tá prvá, to je prastarý ľudský žiaľ, o tej druhej budeme počuť stále častejšie. Lenže aj tento základný princíp porušenej rovnováhy ostává nevyriešený. Preto som naň chcel obrátit Tvoju pozornosť najskor. Mohamedánske ženy v Afrike navštevujú v zástupoch lekára, aby mu vysvetlili veľké neštastie, ktoré pre ne plynie z neplodnosti, pretože mohamedánka, ktorá nerodí, nie je žena. Muž ju odvrhuje. V našich krajinách siahajú ženy po antikoncepcii, lebo u nás žena, ktorá mnoho rodí (a to mnoho je vo vyspelej spoločnosti pojem veľmi relatívny), nie je viac ženou. Nepriťahuje muža.

To je další paradox. Kdo ho vyrieši? Kdo má právo rozhodovať o tom, čo je radosť a šťastie a čo je nešťastie a údel? Týchto niekoľko námetov na rozmýšľanie som Ti nenadhodil preto, aby som Ti dokázal, že nezabúdam na svoj sľub. Napísal som Ti ich skor preto, lebo predpokladám, že si už o nich aj sama uvažovala a že mi  budeš moct poradiť. Denne sa s nimi stretávám.

 Hádam nijaký lekársky odbor nie je založený na takom základnom protiklade, ako práve ženské lékarstvo. Stojíme pri zrode života a zároveň ho ničíme v zárodku. So slzami v očiach nás prosia o život práve tak, ako nás plačúc žiadajú o pravý opak.

Istý čas som pracoval v Afrike. Krátko, dva roky. Ale dosť dlho na to, aby som spoznal lesk a biedu tamojšieho života. Raz ma vyhľadala jedna bohatá Libanonka. Bola krásna ako väčšina žien jej rasy v zrelom veku. Nevdojak som si ju predstavil ako mladé dievča. Jej nádherne zrelé telo nebolo poznačené materstvom, hoci si ho tak veľmi želala. V mladosti sa spoznala s rozvážnym, inteligentným a bohatým mužom v zrelom veku. Bola mladá, neskúsená a nie priveľmi chytrá. Všetko sa vyvíjalo podľa pravidiel dievčenského románu. V Paríži sa však dievčenské romámy v tých časoch už nekončievali šťastne. On mal peniaze, ona hriešne krásne telo. Ostala v druhom stave. Potrat robil tamojší odborník v Marseille.

"Bolo to strašné, doktor. Šesť týždňov som ležala doma. Horúčky, krvácanie, slabosť, bola som ako mucha. Bolo to strašné, hovorím vám," opakovala. Lenže príbeh by bol neúplný, keby v ňom chýbal záver. Vydala sa. Muž, ktorý si ju vzal, bol tiež múdry, rozvážny a bohatý. Lenže on už mal mladíckých pochabostí dosť. Chcel s ňou mať deti. Nemohol si dovoliť čakať - múdri, rozvážni a bohatí muži nebývajú najmladší. Pochodili mnoho kliník zvučného mena. Mňa vyhľadala len preto, lebo nádej nepozná hraníc. Pracoval som tam takmer s holými rukami, lenže ona už nepotrebovala komplikované zákroky. Mohol som jej poskytnúť len pár utešujúcich slov.

"Budem mať deti, doktor?", opýtala sa s rovnakou nádejou v hlase, s akou sa pýtala už mnoho ráz.

"Nie, milostivá."

"Som ochotná dať sa operovať."

Chcel som jej to všetko povedať otvorene, ale nenašiel som odvahu. "Následky potratu su veľké. Ľutujem, ale mám dojem, že je to nemožné," povedal som jej. Odišla hrdá vo svojom pokorení.

Tento príbeh nie je vonkoncom ojedinelý. Prerušené materstvo má dosť často za následok druhotnú neplodnosť. Neobjavuje sa však tak často ako niekedy. Vyspeli sme. V úsilí regulovať porodnosť a predísť horúčkovým komplikáciám neodborne robených potratov, v úsilí riešiť protirečenia, o ktorých som pred chvíľou hovoril, prerušujeme ťarchavosť odborne, bez rizika. Je z toho pocit bezpečnosti, uzákonenej a priznanej spoločnosťou, ktorý kedysi chýbal, čo predsa len korigovalo konanie istej časti mladých ľudí. Náš nový prístup prináša nové riziko. A my si ho musíme vziať na vlastné bedrá. Chcem veriť, že mu budeme vedieť čeliť rozumnou výchovou vlastných detí. Je to naša povinnosť.

Som unavený, chce sa mi spať. Odpusť a nemaj mi za zlé, že som sa tak rozhovoril. Viem však, že o týchto veciach vedia naši mladí ľudia veľmi málo. A Ty máš mladú a krásnu dcéru. Pozdravujem ju. Rád by som sa s ňou stretol.

                                                                                                        Tvoj priateľ

 

 (Alfonz Böhm-Epištoly o láske a bolesti,vyd.Osveta,Martin,1973)