Bieda

Jeden drevorubač mal dvoch synov. Zakaždým, keď šiel do hory, brával si na pomoc jedného so sebou. Raz zapriahol do voza a vraví synom:

- Chlapci moji, choďte dnes sami do hory po drevo. Som veľmi zrobený, nevládzem, zostanem doma a oddýchnem si.

Parobci sa potešili, že zastúpia otca, vysadli na voz a pohli sa z domu. Ako prechádzali bránou, pýta sa starší syn:

- Otče, a keď sa nám pokazí voz, kto nám ho opraví?

- Netrápte sa, - odpovedal otec, - keď sa vám zle povodí, zavolajte biedu, ta vám pomože.

A tak mládenci odišli do hory. Vypriahli volky, pustili ich, aby sa popásli, vzali do rúk sekery a dali sa do roboty. Dreva nahotovii, čo by dlaňou plesou, naložili ho na voz, že sa len tak podlamoval od ťarchy. Zapriahli volky a pohli sa domov.

Ale čo čert nechcel, uprostred cesty im prišlo zísť dolu svahom. Kolesá naloženého voza sa rozbehli, voz narazil do chomúta a zlomil oje.

Bratia si zahryzli do perí/rtů: ako teraz odvezú drevo domov? Vtedy si starší brat spomenul na otcovu radu a začal z celej sily kričať:

- Bieda! Bieda! Poď nám opraviť voz!

Ticho. Nikde sa neozval ani hlások.

- Bieda, poď nám na pomoc, uviazli sme! - zakričal ešte hlasnejšie mladší brat.

Ale hora zostala hluchá a po biede ani chýru ani slychu.

Pomaly sa zotmelo. Vtáci sa uložili do hniezd. Na oblohu vyšiel bledý mesiac.

- Braček, - vraví mladší brat, - tak sa mi vidí, že ta prekliata bieda nepríde. Ktovie, po akej pustatine sa motá, isto opravuje iný voz, alebo vylihuje pod stromom. Nože si ho opravme sami.

- A ako? - opýtal sa starší brat. - To nie je iba tak.

- Vyrúbeme suchú drienku, otešeme kmeň a hotovo!

Ako povedali, tak urobili. Usilovní parobci sa rozbehli, našli suchú drienku, vyrúbali ju, pekne otesali, spravili nové oje a položili na miesto zlomeného. Popohnali volky a pokračoval v ceste, pokiaľ šťastlivo nedošli domov.

Kým vykladali drevo z voza, rozprávali otcovi, čo sa im prihodilo.

- Neuveríš, otec, ale uprostred cesty sme zlomili oje. Začali sme volať biedu na pomoc, volali sme, kričali, skoro sme si hrdlá vykričali, ale nikde nič. Akoby sa bola pod zem prepadla. Vtedy sme si vysúkali rukávy a spravili sme oje sami, ešte pevnejšie ako to staré.

Otec sa pousmial a povedal:

- Ach, chlapci moji, vy ste biedu v pustom lese hľadali, a ona bola pri vás. To ona vás prinútila opraviť voz. Trochu porozmýšľajte a prídete na to, že mám pravdu.

 

(Z knihy A. Karalijčeva - Vrece klamstiev, Mladé letá 1989)