Čo robíš - pre seba robíš

Starý slepý žobrák, čo chodieval po pýtaní z domu do domu, jednostaj opakoval tieto slová:

- To, čo robíš - pre seba robíš.

Počula ho aj žena lakomého dedinského richtára a takto sa mu vyhrážala:

- Počkaj len, viem, že to hovoríš o mojom mužovi, ale daj si pozor!

A tak aj bolo.

Richtárka si vysúkala rukávy, zamiesila cesto na bochník chleba a prv ako ho vložila do pece, dala do cesta otravu.

Po obede prechádzal slepec znova okolo richtárovho domu. Len čo ho richtárka z okna zbadala, zavolala naňho:

- Hej, starý, nože poď sem!

Podala mu bochník a povedala:

- Vezmi si, ešte je teplý. To je odplata za tvoje múdre slová.

Starec sa ticho poďakoval, vzal bochník, vložil do tanistry a odišiel. Vyšiel z dediny a pustil sa širokou cestou. Neskoro večer, niekde v poli, stretol starca richtárov syn, takisto lakomý a nespratný ako jeho otec. Vracal sa na koni z hole, kde mal jeho otec salaše.

- Hej, starý žobrák, - zastavil koňa - istotne máš v tanistre okruch chleba. Daj mi, nech si zajem, lebo sa mi už krúti hlava od hladu. Na salaši pečú iba kukuričný chlieb a ten mi nechutí.

- Dám ti, dám, synak, - povedal starec a z tanistry vybral richtárkin bochník. Odlom si polovičku. Iba pred chvíľou mi ho dala jedna dobrá žena.

Richtárov syn schmatol bochník a pustil sa do celého. Žobrákovi iba povedal:

- Celý mi daj! Čože je tebe, vyžobreš si druhý, nemáš inakšej roboty - a odcválal.

Kým lakomý syn došiel domov, začas sa zvíjať od bolesti. Sotva vošiel do domu, zvalil sa na posteľ a zavzdychal:

- Mamička, zle je so mnou, umieram.

Matka sa začudovala a od hrôzy stuhla na kameň. Hneď jej zišlo na um, či nie je otrávený, a opýtala sa ho, čo jedol.

- Nič, - odpovedal chorý syn, - iba bochník chleba. Iné som do úst nepoložil.

- Kto ti ho dal?

- Cestou som stretol žobráka, od neho som si pýtal chleba a on mi ho dal.

Keď to matka počula, začala nariekať:

- Čo som to len vykonala? Žobrák mi povedal, že to, čo človek robí - pre seba robí! Veruže mal pravdu. Ach, prečo som ho len neposlúchla!

A začala si päsťou búchať po hlave.

 

(z knihy A. Karalijčeva - Vrece klamstiev, Mladé letá 1989)