Darované roky

V jeden surový/sychravý zimný deň, keď mrzlo, že praskalo drevo a pukali kamene, vybrali sa kôň, vôl a pes k človeku a zaklopali mu na dvere.

- Kto to klope? - opýtal sa človek.

- To sme my: kôň, vôl a pes.

- Čo chcete?

- Chceme sa zohriať pri tvojom kozube. Ak nám neotvoríš, zamrzneme.

Človek otvoril dvere a zvieratá vošli dnu. Posadali si okolo kozuba, kde praskal veselý ohník, a dobre sa zohriali. Človek bol dobroprajný. Pobral sa do komory a odtiaľ priniesol pohostenie. Pre koňa mericu ovsa, pre vola otruby a pre psa veľký krajec chleba.

- Zajedzte si! - ponúkal ich a aj on sa usadil ku kozubu a ustarostene si podoprel hlavu.

Hostia sa najedli a opýtali sa žičlivého domáceho, čo ho trápi.

- Všetky vymerané roky mi už minuli a musím umrieť, - odvetil domáci. - Veď viete, že každý dostal do vienka rovnaký počet rokov - koľko mravec, toľko aj ťava a toľko aj človek.

Kôň, vôl a pes sa na seba pozreli a začali si niečo šepkať.

- Počuj, - obrátil sa po chvíli kôň, - ak chceš, dáme ti z našich rokov. My si necháme iba po desať. Viac nám netreba.

- Akože by som nechcel!  - potešil sa človek. - Poďte a podpíšte sa tu.

Podpísali dohodu a človek dostal zvyšok rokov od koňa, vola a psa. Koňské roky pridal k svojim mladým rokom, preto sú mladí ľudia bujarí, neskrotní a obratní ako kone. Volove roky pridal človek k zrelému veku - preto dospelí ľudia pracujú pomaly, rozvážne a vytrvalo ako voly (moje pozn.: někdy doslova i do písmene :-D). Na staré kolená si človek nechal psie roky. Preto sú starí ľudia trochu srdití a mrzutí, ale zato lipnú/lnou k domu ako psy.



(z knihy A. Karalijčeva - Vrece klamstiev, Mladé letá 1989)