vybráno z: Bohuslav - KLÁSKY - SEDEM SMEROVIEK, Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1973

DOSTOJEVSKIJ -SPISOVATEĽ A KRESŤAN

Chlapci a dievčatá!

1.februára toho roku (1971) bolo tomu 90 rokov, čo v Leningrade v kláštore Alexandra Nevského za účasti sedemdesiattisícového zástupu pochovali Fedora Dostojevského. Je to jeden z najväčších spisovateľov všetkých čias a skôr-neskôr sa s ním stretnete. Jeho diela sú i v slovenčine a češtine a na ich základe vznikajú dnes filmy na Západe i na Východe. Za génia ho vyhlásil i jeho protivník Maxim Gorkij. Dostojevskij bol a snažil sa byť vždy kresťanom, a preto nás tým viac zaujíma.

Narodil sa roku 1821 v Moskve. Otec bol lekárom. Malý Fedor bol veľmi citlivý. Nesmierne ho dojímala bieda iných. V Leningrade vyštudoval za vojenského inžiniera. Ale čoskoro to nechal a venoval sa spisovateľstvu. Dostojevskij veľmi trpel samotou, rozorvanosťou, mal veľké túžby a sny. Dostal sa do Petrašovského skupiny, ktorá sa nadchýnala za sociálne reformy v cárskom Rusku. No zlapali ich a odsúdili na smrť. Zdá sa, že to bolo len naoko. Na popravisku, keď už popravčia čata stála pripravená, oznámili im, že cár ich omilostil. Dostojevského odviezli potom na saniach/saních v ukrutnej zime na Sibír. Stalo sa to roku 1849. V Tobolsku na Sibíri pobudol asi týždeň v rozdeľovacom trestaneckom tábore. Boli tam ruskí dekabristi ešte z roku 1825. Za dvomi z nich prišli do vyhnanstva aj ich manželky, aby mohli navštevovať svojich manželov a byť im blízko. Obe ženy prišli aj za Dostojevským: darovali mu pokrývky a jedlo. Jedna z nich mu darovala aj Sväté písmo - Nový zákon, vložiac doň i bankovku. Dostojevskij jej dojatý sľúbil, že Nový zákon bude mať vždy pri sebe, až do svojho posledného dychu. Potom ho odviezli do tábora v Omsku, kde bol štyri roky. Napísal o tom neskôr strhujúcu knihu Zápisky z mŕtveho domu.

Na nohách nosil celé štyri roky prikuté päťkilové reťaze. Zástupca veliteľa major Krišov je opilec, pravá ľudská zver: v tábore dávajú väzňov i na dereš a palicujú ich. Dostojevskij trpí aj od spoluväzňov: sú to zväčša zločinici, vrahovia, banditi z povolania, spodina Ruska. Dostojevským pohrdajú, a musí byť medzi nimi vo dne v noci. On sa však snaží mať ich rád. Verí, že v každom je kdesi v blate zadupaný kvietok dobra. Keď sa v nedeľu cez bohoslužby čítavalo evanjelium o dobrom lotrovi, títo zločinci plakávali. Dostojevskij preniká vo svojej knihe na dno ľudskej duše tak ako nikto pred ním a vari ani podnes. Čo ho udržiava pri sile i v tomto pozemskom pekle, je evanjelium. Naučí ho čítať i mladého analfabeta Černíka a niekoľko väzňov. V tábore u neho naplno vypukne i jeho hrozná choroba - padúcnica, ktorá ho už neopustí až do smrti.

Po štyroch rokov mu väzaňskí kováči kladivom odrazia z nôh reťaze. Žene, ktorá mu darovala Nový zákon, píše: - Ako strašne ma trápi smäd po viere, i keď sa mi v duši vynárajú nesčíselné námietky. Boh mi však zavše dává i veľký duševný pokoj. Raz v takej chvíli som si zložil vlastné vyznanie viery. Zneje: Verím, že na svete nie nič sympatickejšie, rozumnejšie a milovanejšie ako Kristus!

Šesť rokov musí ešte slúžiť ako vojak na Sibíri. Vo vyhnanstve a v bolesti celé hodiny zavše hladká/hladí a medituje evanjelium. Toto má potom rozhodujúci vplyv na celý jeho život, keď mu v roku 1859 dovolia vrátiť sa do Ruska.

V jeho náboženských názoroch vidia dnes mnohí poprední ľudia proroka dneška i zajtrajška. V románoch, ktoré píše, stáva sa vášnivým hľadačom viery v Boha. Sám vraví: "len jedno je potrebné: POZNAŤ BOHA!" Chce mať pevnú vieru, ktorá by prenikla všetko, ovládla jeho nerozhodnosť a celú dušu. Bojuje proti ateizmu, ktorý sa šíril zo západnej Európy medzi inteligenciou. Z týchto čias su vrcholné diela: Zločin a trest, Diablom posadlí, Idiot a Bratia Karamazovci. Najmä románom Bratia Karamazovci stáva sa duchovným vodcom veľkej časti ruskej inteligencie. Zdá sa, že základná myšlienka, ktorú chcel Dostojevskij v diele vyjadriť, je vo vete: - Je tu diabol, ktorý bojuje proti Bohu a bojiskom je ľudské srdce!

 Keď však opisujeme Dostojevského ako geniálneho spisovateľa, musíme si byť úprimní a priznať, že Dostojevskij ako kresťan mal v istom úseku svojho života i vážne chyby. Bol napríklad hazardným hráčom a niekedy prehral i značné sumy. No konečne to predsa len premohol a zanechal. Aj v jeho láskach možno nájsť zavše povážlivé nedostatky a medzery. Bývali u neho rozmarné výbuchy zlosti. Čo však treba i tu u Dostojevského obdivovať, je to, že svoje chyby a viny vie hneď uznať a trápi sa nad nimi. Nič si pokrytecky nezakrýva, nenamýšľa si, že géniovi to ujde. Asi posledných desať rokov života nieto však u neho veľkých výkyvov.

Sme v roku 1880. Dostojevskij sa blíži k šesťdesiatke. Následujúcich desať rokov chce vytvoriť ešte štyri veľké diela, medzi nimi i dielo o Kristovi. No v januári 1881 praskne mu v hrdle cieva. Krváca a stráca vedomie. Keď sa preberie, je pokojný. Z kostola svätého Vladimíra dá si zavolať otca Mesegaroského: vyspovedá sa a prijme Krista. Potom je ešte pokojnejší. Manželka Anna a deti Ľuba a Fedor sú s ním. Ešte raz mu musia čítať z jeho sibírskeho Nového zákona. Jeho posledné slová sú: - Majte dôveru v Boha! Dôverujte mu absolútne! A nikdy nestrácajte nádej v jeho odpustenie!

 Chlapci a dievčatá! Spomeňte si na geniálneho Dostojevského vždy, keď vám bude chcieť niekto v mene umenia hovoriť niečo proti vášmu Bohu. Ten človek nesiaha Dostojevskému ani po členky! Nezabudnite nikdy, ako Dostojevskij čítaval a meditoval evanjelium! Nech vám často znejú v ušiach jeho slová: Verím, že nieto na svete nič sympatickejšie a milovanejšie ako Kristus! A napokon je tu jeho posledný odkaz: Dôverujte absolútne v Boha! A nikdy nestrácajte nádej v jeho odpustenie. .. Kto má túto dôveru, žiadne prepastia ho nepohltia: ani vonkajšie, ani jeho vlastné, vnútorné!