vybráno z: Bohuslav - Klásky - SEDEM SMEROVIEK, Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1973

HEJ, MÁM DUŠU!

Chlapci a dievčatá!

Popredného talianského televízneho pracovníka sa pri interview pýtali, ako často sleduje s rodinou televíziu. Odpovedal, že posledne on a jeho manželka sa museli zrieknuť pozerať televíziu, kým ich/jejich malý synček nezaspí. Chlapček totiž začal chodiť pozerať za televízor a hľadal tam uja/pána, strýce, ktorého mal rád a ktorého vídaval na obrazovke. Rodičia si zavčasu uvedomili, aké by bolo škodlivé pre chlapca, keby si utvoril presvedčenie, že ujo z obrazovky je niekde v izbe/pokoji a že ho tam možno nájsť. Chlapcovi by to sfalšovalo správne poznávanie sveta a ľudí a malo by to veľmi zlý vplýv na jeho duševný vývin.

Tento zaujímavý prípad môže poslúžiť i nám dnes, keď ideme hovoriť o tom, že človek má nielen nielen telo, ale i dušu. Je isté, že niekde v televíznom štúdiu sa nachádza chlapčekov ujo. No bez obrazovky by ho chlapec nikdy nebol videl a počul. Len ak dáme dohromady živého uja a televíznu techniku, môže chlapček vidieť svojho uja. Jeho detský omyl nespočíval v tom, že myslel, že ujo žije, ale v tom, že ho hľadal za obrazovkou. Podobného omylu sa dopúšťajú všetci materialisti, na Západe i na Východe, keď tvrdia, že všetky naše myšlienky a túžby, naše chcenie/chtění, sloboda a láska sú iba výplodom nášho mozgového aparátu a nič viac. Dušu pokladajú za produkt mozgového orgánu. Takto chcú nasilu uväzniť dušu do hmoty a tým vlastne nás všetkých.

Ale už jednoduché pozorovanie nám ukazuje, že pravda je celkom iná. Vedci už desaťročia vážia, merajú a pitvú ľudský mozog. Ale nevládzu zmerať, zvážiť ani rozpitvať jednoduchú ľudskú myšlienku. Nevládzu zvážiť ľudskú dobrotu a zlobu, ľudskú slobodu, vôľu, lásku a podobne. Nevládzu, lebo všetky tieto veci sú nehmotné. No a keď sú nehmotné, za nimi musí stáť dajaký nehmotný základ, dajaká nehmotná živá sila, a tou je duša. Plytkí/mělcí materialisti v minulosti namietali, že duše niet, pretože ju lekári nikde v tele nenašli. Ale už vtedy im kresťania odpovedali, že lekári nenašli v tele ani myšlienku, ani slobodu, ani toľko iných ľudských vlastností, a predsa o nich nepochybujú. A tu sme na koreni veci: Jestvuje nehmotná myšlienka, a teda musí jestovať i jej nehmotný základ a činiteľ - duša.

A je tu ešte ďalší silný fakt, ktorý svedčí o tom, že máme dušu. Moje telo pozostáva z miliárd a miliárd buniek. Každá z nich žije svojím životom. A predsa cítim, že môj život je len jeden, že panuje vo mne úžasná jednota. Táto jednota spočíva v tom, že som si vedomý, že to ja žijem, ja cítim, ja sa rozhodujem, ja som slobodný atď. Cítim, že hoci som z hmoty, som viac než hmota, pretože som schopný oveľa vyšších vecí ako púha/pouhá hmota. Nemôžem žiť bez hmoty, to je pravda, ale súčasne hmotu prevyšujem, som vysoko nad ňou, lebo myslím, chcem, som slobodný a milujem, a toho hmota nie je absolútne schopná.

Napokon uvážme ešte tretí silný dôvod: Všetky bunky môjho tela i môjho mozgu sa po niekoľkých rokoch úplne vymenia. Celé moje telo i mozog po niekoľkých rokoch tvoria úplne iné bunky než predtým. A napriek tomu cítim, že som stále ten istý, hoci všetky bunky môjho tela sú iné. Vysvetlenie je len jedno: hmota môjho tela sa vymieňa, ale duša zostáva vždy tá istá. Niektorí ľudia sa napríklad snažia poprieť Boha i celú svoju minulosť, keď verili v Boha, konali dobro atď. Čím viac však túto svoju minulosť nenávidia, tým sú si istejší o tom, že je to ich vlastná minulosť, že sa od nej nikdy neodlúčia. Hoci sa ich telo mení, ich duša dosvedčuje, že sú to oni, tí istí včera i dnes.

A tak duša, i keď ju nevidno, jestvuje. Je jedným zo základov nášho duševného, psychického života. Už maličké dieťatko, keď sa na vás z perinky usmieva, dáva tým najavo, že vás už trochu rozumie. Má dušu a svojim úsmevom chce prísť s vami do styku. Žiadne zviera nedokáže usmievať sa ako ono a hľadať s vami styk. Je pravda, že tieto kontakty u dieťatka sú iba v začiatkoch, lebo jeho mozog, tento skvelý nástroj duše, nie je ešte dostatočne vyvinutý.

Hej, duša je v nás ako úžasná sila, ktorá drží pohromade miliardy našich buniek a je základom ich života. A len čo raz telo opustí, všetko sa rozpadne. Duša je ako úžasný umelec, ktorá splýva so svojim nástrojom, ktorým je telo, v jednu jedinú bytosť, ktorá sa volá človek.

Raz pri táboráku sa mladí ľudia opýtali svojho kaplána: - Mohli by ste nám povedať niečo o duši? - Veľmi rád - povedal kaplán, a vzal do rúk gitaru. - Vidíte túto gitaru? Môžeme ju teraz porezať na kúsky, môžeme skúmať pod mikroskopom drevo, čiastočky strún a neviem čo ešte. Nikde nenájdeme v gitare ani v strunách nijakú pieseň ... Povedzme, že gitaru stratíme niekde v lese. Môže prísť k nej líška, medveď i jeleň, nikdy na nej nezahrajú pieseň. Raz však k nej príde, povedzme, toť náš Rudo. Vytiahne gitaru z maliniska, naladí ju, brnkne temperamentne do strún, a pieseň sa rozleje údolím ...

Naše telo a najmä náš mozog, to je božská gitara. A duša, to je gitarista. U človeka nieto duševného života bez mozgu, ale tým viac ho niet bez duše. Prečo Boh spojil v každom z nás dovedna gitaru a gitaristu, telo a dušu v jedného jediného človeka? Urobil to z lásky, lebo on - Boh je láska. Gitarista - duša je stvorená na jeho obraz. Boh nás povolal za svojich synov a dcéry. Aby sme to lepšie chápali, poslal nám svojho Syna, ktorý sa stal človekom, podobným vo všetkom nám, dušou i telom. Kristus nás učí, ako máme dávať v sebe do súladu gitaru a gitaristu - telo a dušu, aby v piesni nášho života bolo čoraz menej falše a zlých tónov, menej nesúladu a nešťastia, aby všetko smerovalo k jedinej veľkej piesni lásky k Bohu a k ľuďom. Dnes i večne!