Medvedica a drevorubač

Keď raz prechádzal drevorubač popri tŕnistej húštine, začul akýsi šuchot. Odhrnul konáre/větve a čo nevidí: malé, huňaté medvieďa sa zaplietlo medzi tŕnie. Chúďa napína sily, mrnčí, bručí, ale nijako se nemôže vymotať. Drevorubač odhrnul tŕnie, oslobodil vyľakané medvieďa, pohladil ho po hlave a pustil ho na slobodu. Medvedica bola neďaleko na skalnom útese a všetko videla. Zišla z útesu a šla rovno k drevorubačovi. Keď ju drevorubač zbadal, stŕpol od strachu, no medvedica zdvihla prednú labu, upokojila ho a prehovorila ľudským hlasom:

- Neboj sa, nič zlé ti nespravím. Videla som, ako si pomohol môjmu medvieďaťu. Vidím, že si dobrý človek, a rozhodla som sa, že sa pobratáme. Chceš?

- Čo by som nechcel, - odpovedal drevorubač, - kdo by utekal od takej posestrice, ako si ty!

Vtedy sa medvedica postavila na zadné laby a bratsky objala drevorubača. Podľa obyčaje by mal drevorubač medvedicu pobozkať/políbit. Ale len čo sa priblížil k jej papuli, zacítil prenikavý zápach a odtiahol sa.

- Čo sa stalo? Prečo sa odťahuješ? - začudovane sa opýtala medvedica.

- Veľmi ti páchne z úst, - odpovedal drevorubač.

Medvedicu slová hlboko urazili, spustila sa na zem, chvíľu mlčala a potom povedala:

- Pobratim, udri ma sekerou po šiji!

Drevorubač prekvapene riekol:

- Čo to vravíš? Kdo to kedy slýchal, aby pobratim zodvihol sekeru na posestricu?

- Udri! - zlostne mrmlala medvedica. - Lebo ťa zderiem z kože!

Drevorubačovi iné neostávalo, nuž zobral sekeru a udrel. Z rany vystrekla krv.

Medvedica sa naňho ani nepozrela a zmizla v húštine.

Minulo veľa rokov. Drevorubač často chodil po hore krížom-krážom, ale medvedicu, svoju sestru, nikdy nestretol. Raz, keď sa tak motal popod stromy, odrazu pred ním zastala posestrica. Hneď sa spoznali, pozdravili a začali sa rozprávať. Slovo dalo slovo a prišla reč aj na úder sekerou.

- Je čas, aby si sa pozrel, čo mi zostalo z rany, ktorú si mi uštedril.

Drevorubač odhrnul medvedici srsť na krku, ale po rane nebolo ani stopy.

- Nezostalo tu nič! - povedal.

- Vidíš, pobratim, rana sa zahojila a ja som už na ňu dávno zabudla. Ale na slová, ktoré si mi vtedy povedal, nezabudnem, kým budem žiť.

Potom medvedica smutne pokývala hlavou a odišla.

 

(z knihy A. Karalijčeva - Vrece klamstiev, Mladé letá 1989)