vybráno z: Bohuslav - KLÁSKY - SEDEM SMEROVIEK, Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1973.


MLADÝ KRESŤAN A KRÍŽ

Chlapci a dievčatá!

Sme na pochode k Veľkej noci, sme na pochode s Kristom, ktorý nás vykupuje svojou poslušnosťou, bolesťou a láskou.

Hej, bolesťou a krížom. Nám sa zavše ťažko chápe, že na životnej ceste treba vedieť i niečo zniesť, i niečo vytrpieť. Pozrime sa preto na okamih do života veľkého človeka nášho storočia, ktorý dokázal hrdinsky trpieť, do života Otca Maximiliána Kolbeho, mučeníka osvienčimského tábora.

Bola streda 28.mája 1941, skoro ráno. Na varšavskej stanici nacisti nadžgali vyše tristo väzňov do dobytčích vagónov. Keď stráže zapreli dvere, vo vagónoch zavládlo hrobové ticho. Všetci vedeli, že ich vezú do koncentráku. No len čo sa vladk pohol, ktosi začal spievať náboženské a národné piesne. Bol to Otec Kolbe. Mnozí v väzňov sa pripojili a úzkostná nálada začala ustupovať.

Po príchode do tábora bol nástup a preberanie väzňov. Vyvolávali ich po mene a každý musel rýchlo prebehnúť medzi tých, ktorých už vyvolali. Nacisti ich pritom bili bičmi, ktoré mali na konci olovo.

Ešte horšia bola prvá noc. Zatvorili ich hermeticky do veľkej miestnosti. Pre nedostatok vzduchu a strašný zápach jedni zamdlievali, druhí sa pridúšali, ostatní boli ráno úplne vysíleni a akoby omámení.

Takto začal Otec Kolbe svoju osvienčimskú kalváriu. Najhoršie to mali v tábore Židia a kňazi. Na tretí deň po príchode prišiel veliteľ tábora Fritsch, dal nástup a vravel:

- Farári, von z radov! Idete so mnou!

Potom ich dal Fritsch pod ruku krvožíznivému veliteľovi Krottovi. Otec Kolbe svojou láskavosťou a odovzdanosťou akoby bol nacistov dráždil. Väzeň František Gajovniczek, za ktorého neskôr Otec Kolbe zomrel, rozpráva:

- Raz sme i s kamarátmi vyhadzovali z jamy hnoj. Mali sme ho potom viezť na pole. Hore stál neznámy spoluväzeň a odhadzoval hnoj ďalej od jamy. Zrazu sa objavil strážca i so psom a pýtal sa väzňa, prečo naberá tak málo hnoja. A už ho aj začal biť a huckať naň psa, ktorý ho začal šklbať a hrýzť. Nešťastný väzeň však ostal prekvapujúco pokojný, ani len raz nezavzdychal. Keď väzeň otvorene povedal, že je kňazom, strážca začal ešte väčšmi besnieť. Neskôr som sa dozvedel, že tým kňazom bol Otec Kolbe.

Potom pracoval Otec Kolbe spolu s inými kňazmi v lese. Zrezávali stromy, prenášali pne a haluzinu a zahrádzali nimi bažinaté a vlhké miesta. Pri práci museli bežať, ináč ich strážcovia tĺkli pažbami pušiek. Otcovi Kolbemu nakladali dva až tri razy ťažšie drevá než iným. A keď postál, aby si oddýchol, často ho bili palicami a pažbami. Kamaráti-kňazi, keď videli, ako sa zakrvavený potáca so svojím bremenom, chceli mu pomôcť, ale on im vždy s úsmevom odvetil:

- Nevystavujte sa bitke ešte aj vy! Nepoškrněná mi pomáha, uvládzem to i sám.

Spoluväzeň, kňaz Šveda, bol raz svedkom barbarstva. Rozpráva:

- Istého dňa zachádzali s Otcom Kolbem mimoriadne tvrdo. Krvožíznivý kápo si ho vybral z svoju obetu. Sám vybral osobitne ťažké kusy dreva, navalil ich Otcovi Kolbemu na chrbát a kázal mu s tým bežať. A keď Otec Kolbe padol, kopal ho do tváre i do brucha, bil ho palicou a kričal: - Darebák! Nechce sa ti pracovať! Ja ťa naučím práci! - A cez poludňajšiu prestávku s preklínaním a nadávkami rozkázal Otcovi Kolbemu vystrieť sa na peň stromu. Potom pokynul jednému z najsilnějších strážcov, aby mu vyťal 50 palíc. Otec Kolbe ostal po toľkej bitke nehybne ležať ako mŕtvy. Hodili ho do blata a prikryli haluzinou. Cestou z práce bol Otec Kolbe taký vysilený, že ho museli priamo niesť.

Otec Kolbe sa nám tu javí ako živý Kristus 20.storočia. On nielenže vedel trpieť, ale dokázal ešte i odvahu dodávať spoluväzňom v osvienčimskom pekle. Spoluväzeň, poľský maliar Koscelniak rozpráva: - Na sviatok Božieho Tela 1941 strážcovia dostali dovolenie zájsť do mesta, a tak bol v tábore niekoľko hodín pokoj. Posadali sme si na tehly/cihly a brvná a Otec Kolbe začal potichu rozprávať. Hovoril o Bohu veľkom a všemohúcom  a o utrpení, ktoré na nás dopúšťa, aby si nás pripravil pre lepší život. Vravel, aby sme nestrácali odvahu, že i táto skúška prejde, že sa neslobodno dať morálne zlomiť. Potom pokračoval: - Nie, naše duše nezabijú! My väzni sme čosi iné ako si myslia naši prenasledovatelia! Nikdy v nás nezabijú hrdosť katolíka a Poliaka! Nepoddáme sa, vydržíme!

A maliar Koscelniak dodáva: - Táto a iné prednášky Otca Kolbeho nás duševne udržiavali a súčasne nám dávali i vidieť, akú úžasnú vieru v Boha mal tento človek. Ešte i neverci obdivovali jeho duševnú rovnováhu a pokoj ... Z toho vidno, ako môže i jediný človek nalievať odvahu stovkám iným, ak len má pevnú vieru a lásku a ak si ich denne vrúcne prosí od Boha!

Chlapci a dievčatá! - Vás ešte nikto nekopal do zakrvavenej tváre, keď ste nevládali pracovať! Nikdo vás v bezvedomí nehádzal do blata ako Otca Kolbeho! Pri porovnání s ním blednú naše znechutenia, naše nedorozumenia doma alebo inde, bledne i bolesť z toho, že nás náhodou nechal chlapec alebo dievča, bledne i to, že musíme niečo znášať za svojho ukrižovaného Krista. Kristus si vybral Otca Kolbeho za spoluvykupiteľa v 20.storočí. A vyberá si k tomu našimi menšími-väčšími krížmi i nás! Hej, našou úlohou je odstrániť všetky kríže a bolesti, ktoré možno odstrániť. Ale súčasne treba vedieť húževnato a trpezlivo znášať tie, ktoré na nás doľahnú, a my ich odstrániť nemôžeme. Z každého nášho kríža a pokušenia chce Kristus v nás niečo vybudovať. Niečo, čomu sa hovorí vytrvalosť, trpezlivosť. Chce v nás budovať našimi bolesťami lásku. Chce, aby sme vedeli prijať seba samých takých, akí sme a druhých tiež, aby sme ich vedeli prijať takých, akí sú. Chce, aby sme sa vedeli zriekať satana, pýchy, hmotárstva a zmyselnosti, i keď to stojí!

Otec Kolbe hovoril v Osvienčime svojim utýraným spoluväzňom: - Nie, nie naše duše nazabijú! Nikdy v nás nezabijú hrdosť katolíka a Poliaka! My to vydržíme!

... Chlapci a dievčatá! Nie na to sú naše kríže, aby nás lámali a ubíjali. Vás i mňa volajú naše kríže k väčšiemu či menšiemu hrdinstvu. Byť ako Kristus, náš milovaný Hrdina!

Kriste, daj nám pochopiť hrdinstvo tvojej bolesti, aby sme šli za tebou, verne za tebou vždy! I keď treba niečo zniesť!