Starí ľudia

Raz dávno žil jeden ukrutný cár, ktorý rozkázal postínať hlavy všetkým starým ľuďom.

- Aký osoh z nich máme? - vravel, - neorú, nežnú, ani drevo nerúbu. Len nám ujedajú z chleba a zavadzajú v dome. Lepšie bude bez nich. - Cárovi katani sa pustili do roboty a čochvíľa bola krajina bez starcov. Iba jeden ostal nažive. Bol to otec mladého bojara. Ľúto bolo synovi staručkého otca, preto ho dobre ukryl a tajne mu nosil jesť.

Krutý cár mal bujného čierneho žrebca - kopal, hrýzol, skákal a jazdcov zhadzoval zo sedla. Nikto sa neopovážil k nemu priblížiť, nikto ho nevedel skrotiť. V cárskom meste žila jedná prešibaná vedomkyňa/vychytralá vědma. Cár ju dal priviesť do zámku a začal sa jej vypytovať, či nevie, ako skrotiť divého žriebca.

- Nuž ako, - odpovedala vedomkyňa. - Rozkáž, cárske veličenstvo, bojarom usúkať z piesku povraz. Keď poviažeš koňa pieskovým povrazom, skrotne ako ovečka.

Cár sa poškrabal po zátylku a zavolal si bojarov.

- Hej, bojari, počúvajte moj rozkaz! Zajtra mi prineste povraz usúkaný z piesku. Beda vám, ak prídete bez neho. Budete o hlavu kratší!

Bojari sa rozišli so zvesenými hlavami. Nikdo nevedel zhotoviť povraz z piesku. Medzi bojarmi bol aj syn, čo sa zľutoval nad starým otcom. Keď sa smutný vrátil domov, starec sa ho spýtal:

- Prečo si taký ustarostený, synak?

Mladý bojar mu porozprával, čo mi cár prikázal a čo ich čaká, ak nesplnia jeho rozkaz.

- Iba to? Veď je to pletka. Neboj sa. Keď sa zajtra cár opýta: "Ako ste vykonali môj rozkaz?" - odpovedz mu: "Cár, povraz z piesku usúkame, ale nevieme, aký má byť - hrubý či tenký, žltý či červený. Najprv nám ukáž, aký potrebuješ."

Na druhý deň, keď cár počul múdru odpoveď, sklonil hlavu a povedal:

- Máte pravdu, mal by som vám dať vzor, ale nemám ho odkiaľ zobrať.

A tak cár omilostil všetkých bojarov.

Toho roku bola veľká suchota. Všetko zhorelo ešte na koreni - tráva aj úroda. Vyschli rieky a studne. Sýpky zívali prázdnotou. Ba ani osev neostalo ani zrniečka. Ľudia sa naľakali, že pomrú hladom. Aj cár bol ustarosťený. Znova si zavola bojarov a rozkázal im:

- Robte, čo chcete a ako viete, ale zajtra mi musíte povedať, kde zoberieme pšenicu na zasiatie. Inak budete o hlavu kratší.

Bojari sa rozišli skormútení - kde vezmú vzácnu pšenicu? Ukrytý starec videl, že sa mu syn znova vracia smutný-neveselý, nuž sa ho opýtal, čo sa stalo.

- Tentoraz mi, otče, - povedal bojar, - ani ty nepomôžeš.

- Prečo?

- Lebo cár chce pšenicu na osev, ale v celej krajine niet ani zrniečka.

- Nič sa ty neboj, synak. Keď prídete zajtra k cárovi, povedz mu, aby prikázal roľníkom rozhrabať všetky mraveniská v krajine. Tam sa nájde veľa pšenice. Mravce si ju dovláčili zrnko po zrnku, aby mali zásoby na zimu.

A naozaj. Keď gazdovia vyšli do polí a rozhrabali mraveniská, v každom našli za vrecúško pšenice. Cár sa tomu veľmi začudoval a opýtal sa mladého bojara:

- Povedz mi, kdo ti dal takú múdru radu.

- Nemôžem ti prezradiť, veličenstvo, lebo ma dáš zabiť.

- Ani vlások sa ti na hlave neskriví, len mi povedz!

A vtedy bojar priznal, že skryl svojho otca a on mu poradil, čo má povedať, keď mali usúkať povraz z piesku a kde nájdu osivo.

Zakrátko nato vyšiel nový zákon: Nikto nesmie starým ľuďom ubližovať, a keď pôjdu po ulici, každý sa im musí vystúpiť z cesty.

 

(z knihy A. Karalijčeva - Vrece klamstiev, Mladé letá 1989)